poet

„Áno, okrem mrazivého pokoja, so sebou niesla aj nádej, že zima nemusí byť vždy len krutá“.

1. Bosou nohou

Mnoho sa zmenilo, Lili.
„Ocko“?
„Áno, Zlatko“?
„Kto bola Stella, povedz mi o nej“ …

Ako začať ?
Stellu a jej mnohé sesty som nevidel už roky.
Prv, než sa vytratili úplne, nás navštevovali čoraz menej.
Poslednýkrát prišla len Stella. Vznášala sa povetrím, akoby by chcela, aby sme všetci videli jej krásu.
Nedalo sa to pochopiť. Krátka rozlúčka, slzy a jediná kvapka nádeje, ktorú po sebe zanechala.

„Ľúbil si ju ocko“?, zašekala Lili.

Ľúbil?
Dala sa len milovať.
Všetci sme ju milovali. Po horúcich dňoch osviežila život krajiny, od jedného konca po druhý.
Chladné srdcia zmrazila, zdanlivo bezcitne.
Zatiaľ, čo horúcim dopriala príjemné osvieženie.

Lili zaspala.
Na Stellu som myslel celú noc. Nepocítil som žiadnu únavu. Čím viac som sa snažil zmieriť, s tým, že ju viac neuvidím, tým väčší chlad som pociťoval.
Bez súcitu sa mi vkrádal pod nechty a bral dych.
Plytko som sa nadýchol a zavrel okno.

„Toto Ti nepomôže“!

Vystrašený som sa usadil a perinou sa snažil zahriať.

„Ja som osvieženie“!, ozvalo sa.

Zľakol som sa. Lili tvrdo, nerušene spala.
Aspoň ma nevidela vystrašeného na smrť.

2. Mŕtvi nemlčia

„Bojíš sa ma?, bol to jej hlas.

„Stella“?
Nastalo ticho. To podivné praskanie prestalo a telo sa mi, ako zázrakom začalo ohrievať.

„Bojíš sa ma“?
Bez tváre, podoby. Rovnaká otázka.

„Nie, nebojím sa“, odpovedal som.

„Mal by si sa“!
Tón zrazu zosilnel.

„Rozprávaš jej rozprávky, ty rozprávkar!
Mal by si sa hanbiť!
Musí vedieť pravdu“!

Strach sa rozplynul, akoby Boh hľadel iným smerom.

„Je to predsa dieťa, je to ešte dieťa, Stella“!!

Po suchej, sklennej tabuli začali stekať kvapky, strácajúc sa v drevenom ráme okna.
Výčitky utíchli.

Nechcel som snívať, ľahol som si.
Doznievajúci mráz mi slabnúcou silou poslednýkrát rozochvel telo.
Vzrušenie malo podobou obáv. Nebolo čo riskovať.
Stratiť sa dalo mnoho.

3. Svetlo v nás

„Kto rozsveti všetky hiezdy naraz a mesiac skrýva, keď ho nevidíme“?

Občas sa prebúdzam, ako by som bol vhodený do otázok a odpovedí, s cieľom radšej neodpovedať, ako sa pomýliť.

„Tak kto to je“?, vyzvedala Lilien.

„Vieš Lili, on len nerozsvecuje všetky hiezdy a neskrýva len mesiac …. “

„Tajnostkár! Ty, aj On.
Raz sa to aj tak dozviem“!

Vyskočila z postele, zahla dvakrát doľava a bola v kúpeli.
Ticho som poďakoval prozreteľnosti, že ma oslobodila od otázok, na ktoré som ani ja sám nedostal odpoveď.

Niekedy sa síce pýtame a odpoveď neprichádza. Ani vtedy, keď sa pýtame správne.
Zmieril som sa s tým, že aj keď som pripravený čeliť každej odpovedi, nieje mi dopriaté ich poznať.

Zavládlo ticho. Z kúpelne som nepočul tiecť vodu.
Rozbehol som sa.
Lili stála pred zrkadlom a uterák si pohadzovala
v rukách.
Bola strapatá a bosá.
Smiala sa.

„Prezradíš mi, na čom sa zabávaš“?

„Nie, aj ty máš tajnosti a ani sa neusmievaš, keď sa pýtam“.
Mala pravdu.
Za sebou, na krku som zacítil mrazivý dych.
Bol biely deň a ja som mal dcéru nachystať do školy.

„Bojíš sa“?
Začal som sa obzerať. Žiadne z okien nebolo otvorené.
Cítil som ju. V duchu prosil, nech odíde.
Ona zostala.

„Ja som tu doma, rozprávkár. Povedz jej pravdu, odpovedaj.
Veď je to dieťa, to si povedal.“

„Stella“, vypadlo mi z úst.
S uterákom na tvári sa Lili otočila smerom ku mne.
Zrkadlo zachvátila rosa a kvapky kotúľajúc sa dole do umývadla.

„Ocko, kto je Stella“?
Deň sa neodlišoval od noci. Strach sprevádzal moje pocity.

Pokračovanie 27.10.2016, okolo polnoci